Text: Jiří Král Foto: Ilja Hubálek
Málokomu sedí motto „nájdi si prácu, ktorú miluješ, a už nikdy nebudeš musieť pracovať“ viac než Robertovi Vanovi. Sám so smiechom priznáva, že keď práve nefotí, tak vo svojom voľne fotky zväčšuje, keď nezväčšuje, rámuje, a keď nerámuje, tak si o nich aspoň číta. So značkou Blažek tento rok spolupracoval už na druhej kolekcii, tentoraz v Holandsku. V rozhovore prezradil, čo ho na Amsterdame najviac prekvapilo, v čom sa líšilo fotografovanie druhej kolekcie od tej prvej a kto ho v živote najviac inšpiroval.
Čo bolo pre vás prvým impulzom k tomu, aby ste sa stali fotografom?
Ako dieťa som každý rok písal Ježiškovi, čo by som chcel nájsť pod stromčekom. Ten mi to však nikdy nepriniesol a ja som potom mal akurát pocit, že som nebol dobrý. Raz som si takto napísal o bábkové divadlo a Ježiško mi priniesol foťák. Bol to taký bakelitový pionier – nemal clonu, ISO, nič. Ale ja som si vtedy myslel, že to bol foťák za milión dolárov.
Najväčšiu radosť som po prvýkrát vlastne nemal ani tak z fotky, ako skôr z toho, že som ju urobil ja sám. Všetko v škole vtedy bolo tímové, všetky tie zbery zemiakov a podobne. Ale toto som mohol robiť iba ja. A tak som si povedal, že by som chcel byť fotografom. Problém bol v tom, že v škole sme ako chlapci na niektoré profesie jednoducho nemohli ísť. Pán učiteľ mi hovoril, že fotenie nie je profesia pre chlapa, že môžem napríklad elektrifikovať trate. Ale v hlave mi to zostalo a v Amerike som sa k tomu nakoniec aj tak vrátil.
Za roky strávené v Miláne a New Yorku ste určite stretli kopu skvelých fotografov. Kto vás najviac inšpiroval?
Je pravda, že bolo krásne zažiť dobu, keď ešte žili veľkí fotografi z prvej republiky. Veľa som si toho vzal od svojho učiteľa pána Horsta, u ktorého som bol štyri roky. Bol dosť prísny, Nemec, používal len holé vety. Vzal som si od neho jednu radu, ktorú vždy hovorím aj svojim asistentom: „Chceš byť slávny fotograf? Ja ti na to dám dobrý recept. Polovica úspechu je chodiť načas. A druhá polovica je narodiť sa v Paríži. Ty nemáš ani jedno, tak sa snaž byť aspoň napoly úspešný.“ To si človek zapamätá viac než všetku tú techniku.
Zaujímavé však je, že to nebol on, kto ma inšpiroval. Mňa inšpirovala moja generácia – hippies, psychedélia. Lenže potom si uvedomíte, že to bol iba trend. Pre mňa to bolo veľké sklamanie, pretože som čakal, že to takto pôjde ďalej. Lenže prichádzajú stále nové a nové trendy, a keď už nejaká firma nevie, čo urobiť nového, tak urobí niečo staré znovu. V móde nikto neprinesie štýl, ktorý budeme nosiť ešte v roku 2100.
Spomínate radi na niektorú spoluprácu z minulosti?
Hlavne na tie prvé zo začiatku kariéry. Vtedy je človek ešte mladý a nevie, či bude úspešný. Je v tom tá neistota. Často spomínam na Miláno. V agentúre mi vtedy povedali: „Zajtra ideš do Milána, je tam pre teba nejaká práca.“ Ja som si myslel, že to bude tak na 14 dní, a nakoniec z toho boli štyri roky. Tam som spoznal všetky top modelky tej doby a moje fotografie boli po prvýkrát na titulných stranách veľkých novín. Cítil som sa ako raketa. „Teraz idem, teraz idem,“ hovoril som si a cítil to v nohách (smiech). Len bola škoda, že som tam bol sám a nemal som to komu povedať. Slávu si poriadne neužijete, ak sa o ňu nemáte s kým podeliť.
Fotíte radšej pre magazíny, alebo si viac užívate kampane?
Keď som bol mladý, starší kolegovia mi vždy hovorili, nech fotím pre časopisy. Že ešte nemám deti, manželku, psa, bazalku, porsche, chatu, nič. Nepotreboval som teda toľko peňazí a mal som čas urobiť si meno. Jediný spôsob, ako sa dostať k dobrým kampaniam, je byť známy. A ľudia ťa budú poznať, iba ak si publikovaný. Robiť občas niečo pre časopis je však podľa mňa dôležité aj v mojom veku. Aby ľudia stále videli, že ešte žijem (smiech).
Je Blažek prvou značkou, pre ktorú ste fotili?
Blažek je prvou značkou pánskej módy. Predtým som veľa fotografoval dámske kolekcie pre množstvo značiek.
Bolo fotenie druhej kampane pre značku Blažek v niečom iné než to prvé?
Aj keď si myslím, že fotím stále rovnako, iné to určite bolo. Fotenie prvej kampane bolo pokojnejšie. Asi za to mohla lokácia a počasie, atmosféra v Amsterdame je jednoducho rušnejšia. Celé mesto je v pohybe a je rozdelené na tri prúdy – pre autá, bicykle a chodcov. Celé fotenie malo inú energiu.
Fotíte radšej v teréne, alebo v teple štúdia?
Záleží od tímu a produkcie. Keď je super organizácia, ako bola na tejto kampani – vieme, kedy vstávame, kam ideme, máme obleky, máme modelov – tak je fotenie vonku super. Ale keď to nie je dobre zorganizované, tak to mám rád aj v štúdiu, pretože viem, že mi nikto nikam neutečie (smiech).
V Holandsku ste boli po prvýkrát. Bolo niečo, čo vás pri jeho návšteve prekvapilo?
Strašne ma prekvapilo, že voda v kanáloch bola takmer v rovnakej rovine ako chodníky. Človek číta o tom, že morská hladina stúpa, ale tam som si hovoril, že keby stúpla ešte o centimeter, tak je celý Amsterdam pod vodou.
Nejoblíbenější
Štítky
